Dňa 9.9.2019 sa niektorí žiaci zúčastnili slávnostnej ceremónie v Seredi, pod dohľadom p.uč. Mgr. Kataríny Jakubcovej, ktorá bola nie len pripomienkou toho, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny na našom území, ale i oslavou toho, že zlo bolo porazené. V tento Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia sme si opäť pripomínali, čo všetko sa stalo, ako sa to vôbec mohlo stať, čo ľudí k takýmto činom viedlo, no najmä sme si pripomínali šesť miliónov nevinných obetí, ktoré neprávom zahynuli neľudským vyvražďovaním a oslavovali sme silu preživších.
Tejto mimoriadnej oslavy sa zúčastnili len vybraní ľudia, medzi ktorými bolo dvadsať preživších, štyristo žiakov z pätnástich škôl zo všetkých kútov Slovenska, takisto i prezidentka Zuzana Čaputová,dvadsiati preživší, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok a i rabíni Zev Stiefel a Misha Kapustin. Samozrejme nesmeli chýbať príhovory zúčastnených, ktoré nás preniesli späť v čase a prinútili sa zamyslieť nad tým, kde sme boli, kde sme teraz a kam to ako ľudstvo smerujeme. Symbolicky sa zapaľovalo 7 sviečok na chanuke, ktoré nám pripomínališesť miliónov obetí, pričom siedma sviečka bola za nádej.Takisto sme sa preniesli do židovskej kultúry a mali sme možnosť zažiť židovskú modlitbu vďaka rabínovi Misha Kapustin.
Po slávnostnom otvorení sme sa po skupinkách vybrali do zrekonštruovaných budov, ktoré kedysi slúžili ako pracovný tábor a v ktorých museli uväznení ťažko pracovať či už na výrobe vojnových pomôcok alebo textilného oblečenia, čo pozitívne ovplyvnilo ekonomiku štátu. Títo ľudia žili v neľahkých podmienkach, s minimálnym množstvom šatstva, nevýživnou stravou a neľudským správaním. Prežili len tí najsilnejší.
Najautentickejšia časť tohto stretnutia bola diskusia s preživšími. Každá skupina strávila hodinu s jedným preživším, ktorý nám porozprával jeho/jej vlastný príbeh. Nám bol pridelený pán Hanák, ktorý pôsobí v Žiline, kde žije i so svojou manželkou, ktorý pracoval ako chirurg a ktorý i napriek vyššiemu veku je aktívny športovec milujúci beh. V pracovnom tábore v Seredi sa ocitol ako 9 ročný so svojím 10 ročným bratom, pretože ich byt bol odcudzený Hlinkovou stranou, jeho otca poslali do koncentračného tábora Mauthausen a ich matka sa po čase takisto ocitla v tomto pracovnom tábore, o čom sa dozvedeli až po prepustení. Ako sám povedal, ľudia boli do týchto táborov posielaní, i keď neboli židia, čo znamená, že tu boli i cigáni, Česi, jednoducho všetci, ktorí im nevyhovovali. Dôležité je spomenúť, že do týchto táborov ste sa dostali i keď ste nevyznávali židovskú vieru, nakoľko za židov Vás považovali aj v tom prípade, ak minimálne tri predchádzajúce generácie vo Vašej rodine boli židia, čo bol i prípad pána Hanáka, ktorého matka kedysi bola židka a nevymazala si to z papierov po prestúpení na rímskokatolícku vieru. No i napriek tomu, čo si tu prežil, aké neľudské činy videl a v akých podmienkach žil, nestratil chuť do života a o to viac si ho váži.
Prednáška s pánom Hanákom bola nie len náučná čo sa týka Holokaustu, ale i jeho osobných životných rád, ktoré s nami mladými s radosťou zdieľal. Prvá z nich je aktuálna a mal by si ju každý jeden z nás zobrať k srdcu – a to, že ak stojíme pred nejakým vážnym rozhodnutím, ktoré ovplyvní väčšiu skupinu ľudí, treba sa riadiť intuíciou a všetko preverovať z rôznych zdrojov, uisťovať sa a nenechať sa vtiahnúť do vírov hoaxov, manipulácií a podvodov. Druhá rada je všeobecne známa, no nie vždy pochopená správne. Dnes nám je prezentované, že musíme byť neustále šťastní a ak nie sme, niečo je s nami zle a mali by sme s tým niečo spraviť. Samozrejme, naše šťastie a spokojnosť by pre nás mali byť podstatné, nie zanedbávané, ale ako sa hovorí, pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Mnoho mladých sa trápi nad zbytočnosťami, jednoducho vecami, na ktorých onedlho záležať nebude. A ako pán Hanák sám povedal, jemu je jedno ako sa má, hlavné je, že žije. A to je veta, ktorá mne osobne a verím, že i ostatným zúčastnením bude ešte dlho rezonovať v hlave. Život nie je prechádzka ružovou záhradou, niekedy je tá cesta riadne kľukatá a kostrbatá, no ak človek dokáže nájsť zmysel i počas utrpenia, dokáže vyriešiť každé ako.
Lea Mališáková, V.AG
