V stredu ráno sa to u nás v škôlke okrem detí hemžilo aj šarkanmi. Veľkými, malými, kúpenými či s láskou vyrobenými. Naši najmenší boli v očakávaní, kto to len s nimi tých šarkanov bude púšťať, starší sa už viac menej tešili na svojich veľkých kámošov z gymnázia. Na dvore vznikla mela, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden hurikán… Šarkany lietali, nelietali, a z tých čo majú ruky, nohy lietali všetci. Drobcom sa rátala pomoc a pozornosť veľkých kamarátov. Veľkí kamaráti sa podaktorí aj úprimne vyznali, že šarkana ešte nikdy nepúšťali. Atmosféra bola radostná a to je najdôležitejšie!!! Či už vietor veje alebo neveje podstatné je, že sme boli spolu.
